Autá na diaľnici z ázijského letiska Sabiha, ktoré je od Istanbulu vzdialené desiatky kilometrov, pomaly prechádzajú smerom k významnej tureckej metropole. Je teda dostatok času na prvé letmé zoznámenie s najväčším tureckým mestom a životom na jeho periférii.
Obrovské panelové domy stoja nalepené jeden na druhom. na úzkom trávnatom páse za zvodidlami posedávajú skupinky Turcov. na piknik hneď vedľa diaľnice väčššina z nich dorazila v obleku. na improvizovaných sedadlách z tehál alebo čohokoľvek čo mali po ruke, čupia okolo rozrobeného táboráka, fajčia, grilujú najskôr jahňacie a debatujú.
Zápchy v Istanbule nie sú ničím neobvyklým. v meste, ktoré počtom obyvateľov o pár miliónov prevyšuje celú Českú republiku, to ale nie je nič divného. Oficiálne čísla hovoria asi o 16 miliónoch obyvateľov. Podľa odhadov miestnych ale v Istanbule žije až o tri milióny ľudí viac. Tiež pre turistov je mesto, ktoré delí Európu a Áziu, stále viac obľúbenou destináciou. Deliacou čiarou medzi oboma kontinentmi sú dva mosty vedúce cez Bosporskú úžinu.
Mesto dvoch kontinentov
Mosty spájajú a zároveň rozdeľujú nie len Európu s Áziou a dve časti jedného mesta, ale tiež odlišný život v ňom. Uniformita, ktorú na ázijskej strane len tu a tam naruší nejaký architektonický skvost alebo mešita sa na európskej strane Istanbulu premení v nevídaný mix stavieb rôzneho veku, veľkosti a významu.
Najkrajší rozhľad ako na európsku tak ázijskú časť Instanbulu ponúka Galatská veža. Je vysoká 60 metrov a v Turecku stojí od roku 1348. Nahor sa dá dôjsť výťahom. Krásny výhľad na mesto ale ponúkajú aj mnohé z hotelových reštaurácií. Hľadať taký hotel, pokiaľ v ňom práve nebývate, nemusí byť úplne ľahké. Najlepšie je preto nevzdorovať ponukám takzvaných naháňačov a nechať sa vyviezť až do najvyšších poschodí jednej z početných istanbulských budov. Ten pravý život ale prúdi dole, v uliciach mesta a to nielen v centrálnom Istanbule.
Nie je naháňač, nie je kšeft
Takzvaní naháňači sa pohybujú snáď všade, najviac sa ale koncentrujú okolo reštaurácií, čajovní alebo nočných klubov. Pokrikujú na okoloidúcich, strkajú im pod nos menu, sľubujú zľavy a skvelú zábavu, keď k nim zájdu na jedlo alebo drink. Nutné podotknúť, že nakoniec vždycky dodržia to, čo sľúbia, a o človeka, ktorý sa nimi nechal zlákať, sa starajú ako o vlastného. Zvlášť ženy – turistky, ktoré sa správaním, ale aj odievaním, podstatne líšia od Turkýň, sa tešia ich veľkej priazni. Okrem naháňačov, ktorí sami sebe nazývajú manažérmi, v reštaurácii pracujú aj normálni čašníci, ktorých úkoluje už zmieňovaný nahánač - medzičlánok, ktorý na slovenskom trhu nie je príliš obvyklý.
„Je Vám zima?“ pýta sa, keď spozoruje mladú ženu, ako si preťahuje rukávy cez skrehnuté prsty. na odpoveď už nečaká a prikáže jednému z mladučkých čašníkov, aby vyzliekol svoje sako, a sám ho žene prehodí cez ramená. k pivu, ktoré v Turecku celkom chutí aj náročným Slovákom, servíruje zdarma burské oriešky. Ďalšiu rundu potom pripíše na účet podniku a pri stole vás tak nenápadne zdrží čo najdlhšie. Ženy v reštauráciách ako servírky nepracujú. Sú ale vidieť v kuchyni alebo v zázemí podnikov. Biznis je v Istanbule výhradne mužskou záležitosťou.
Biznis na každom kroku
Neoddeliteľnou súčasťou života v Istanbule sú tiež pouliční predavači. v svojich mobilných stánkoch, konštruovaných tak, aby sa dali rýchlo premiestniť v prípade, že okolo prechádza polícia, predávajú všetko možné, čo sa ale zdá ako prakticky nemožné predať. Cez pohyblivé fúzy napojené na blikajúce okuliare, mačky na baterky s blikajúcimi očami po plastový krúžok, ktorým sa dá na papier vykresliť koliesko zložené z akýchsi ornamentov.
Obľúbeným artiklom predávaným na ulici sú ale tiež ponožky alebo stále rovnaké kusy oblečenia. Tento rok v Istanbule frčia ničím zaujímavé modré bundy. Tie sa dajú kúpiť doslova na každom rohu. o level vyššie, než predavači rôznych čačiek a nezmyslov, si stoja predavači gaštanov, kukurice, rýb alebo rôznych druhov orechov a mandlí. Šanca, že sa pri nich niekto zastaví, je totiž podstatne vyššia.
Staršia žena, ktorá vysedáva na schodisku podchodu pod električkovou traťou, sa s mobilným stánkom netrápi. Živí sa predajom pletených vecí, ktoré jednoducho rozložila okolo seba na schody. Kúsky, ktoré zrejme považovala za tie najlepšie, si potom rozprestrela na hlavu. v podchode nie je jediná. Naopak. Okolo nej prúdia davy ľudí, tlačia sa proti sebe a strkajú do tých, ktorí sa zastavili pri jednom z mnohých stánkov, aby tam niečo nakúpili.
Nedáš, dostaneš…pravidlo nielen futbalové
Tiež na schodoch, ale len o kúsok ďalej a pri nadchode, sedia ďalšie dve ženy. Nič nepredávajú, žobrú. Jedna je zabalená do šatky a na kolenách má dve batoľatá. o pár schodov vyššie na zemi sedí druhá žena. Je doslova zavalená zhruba stokilovým chlapcom. Obaja sú ale čistí a upravení. k žobraniu si vybrali turisticky zaujímavú lokalitu a tak sa o svoje živobytie zrejme nemusia obávať.
Malé deti alebo starci sa žobranie snažia skryť za kšeftovanie s balíčkami papierových vreckoviek. Malí Turci dobre vedia, kto ich poľutuje a tiež štedro obdaruje. Preto sú ich objektom hlavne cudzokrajne vyzerajúce ženy, ktoré ich len veľmi zriedka odmietnu. Jeden balíček papierových vreckoviek sú schopní predať aj za niekoľko eur. Starší žobráci už taký úspech nezožnú.
Text/foto/video: Klára Svobodová
Preklad: Zuzana Megerssová
