Východné Slovensko, Bukovské vrchy III – putovanie divočinou

Zostup sme začali po širokej lesnej ceste, ktorá bola vybudovaná z dnes už zaniknutej obce Ruské v roku 1861. Postupne sa nám otvárali krásne výhľady na trávnaté lúky zvažujúce sa z okolitých kopcov. Netrvalo dlho a lesná kamenitá cesta sa premenila na asfalt a začali sa objavovať prvé domčeky. Jednalo sa ale skôr o akési prístrešky podobné maringotkám s malými záhradkami než o rodinné domy. na niektorých z nich viali aj vlajky, ktoré mali najskorej značiť rusínsku príslušnosť. Presťahovali sa sem ľudia z obce Ruské, ktorá sa v tejto lokalite nachádzala. Tá bohužiaľ v roku 1986 spolu s ďalšími šiestimi obcami zanikla v súvislosti s výstavbou vodárenskej nádrže Starina, ktorá leží asi 8 km smerom na juhovýchod. z pôvodnej obce sa zachoval len obecný a vojenský cintorín, malá kaplnka a niekoľko málo domov.

Zvyšok cesty prebehol pokojne. Len na rázcestí Smrekovica sme stretli policajnú pohraničnú hliadku, ktorá sa nás pýtala, odkiaľ a kam ideme. Keď zistili našu totožnosť, pokojne nás nechali pokračovať. Asi po pol hodine chôdze sme už na obzore videli obec Runina, kde sme plánovali prenocovať.

Kamarát Milan a jeho nasledovatelia, ktorých sme zhodou okolností stretli v sedle pod Ďurkovcom, mali na naše šťastie zaplatené ubytovanie v budove miestneho pohostinstva. a pretože boli ešte stále na poľskej strane, mohli sme prespať miesto nich. Pán domáci bol veľmi príjemný pán a po vysvetlení celej situácie nás bez akýchkoľvek byrokratických záležitostí pustil dovnútra. Pretože sme boli všetci po túre veľmi unavení, neskoré popoludnie a večer sme už strávili len popíjaním miestneho piva Šariš a hraním spoločenských hier.

Runina je malá zapadnutá dedinka na okraji Bukovských vrchov s 54 stálymi obyvateľmi. Bola založená v približne rovnakej dobe ako dnes už vyľudnená obec Ruské (na konci 16. storočia). Skladbu súčasného obyvateľstva tvoria predovšetkým starší usadlíci v dôchodkovom veku. Mladší ľudia pracujú buď v lese, kde sa ťaží drevo, alebo sa už odsťahovali do väčších miest. z miestnych zaujímavostí stoji za zmienku pravoslávny kostol z roku 1956, ktorý nahradil pôvodný drevený kostol z roku 1796, a vedľa ktorého sa nachádza aj klasická drevená kaplnka. o kus ďalej potom leží vojenský cintorín, kde sú pochovaní ruskí vojaci padlí počas prvej svetovej vojny v roku 1917. Cintorín je pekne udržiavaný a pozostáva z asi 60 hrobov, ktoré však nenesú žiadne mená. Totožnosť padlých vojakov sa už bohužiaľ nepodarilo nikomu dohľadať.

Nasledujúci deň sme si celou dedinkou a jej okolím prešli. z vojenského cintorínu sme pokračovali cez pole a ďalej po lesnej kamenitej ceste nahor smerom k Trom studničkám. Legenda hovorí, že sa tu v roku 1927 zjavila malému chlapcovi Panna Mária. Miestny prameň, ktorý je rozdelený do troch studní, ma vraj liečivé účinky. Preto sem v nasledujúcich rokoch začali putovať veriaci a dúfali v ozdravné účinky miestneho prameňa. Kvalita vody bola výborná a môžem ju určite vrelo odporučiť. Vedľa prameňa bola v roku 2012 vystavaná aj veľmi pekná pravoslávna kaplnka Panny Márie, kde sa dnes príležitostne slúžia omše.

Späť do dedinky sme sa dostali po žltej a následne zelenej turistickej značke. Zbalili sme si všetky veci, rozlúčili sme sa s pánom domácim a ponáhľali sa vyzerať popoludňajší autobus, ktorý tu jazdí len raz denne. Našťastie išiel včas, a tak sme nasadli smer Snina a tešili sa, čo nám prinesie naše ďalšie putovanie po Vihorlate, o ktorom sa dozviete opäť za týždeň.

GPS: (Runina)